Jesenné slovenské klubové popoludnie v znamení stavebného dedičstva
Po letnej sezóne, keď sa členovia Slovenského klubu v Šóškúte venujú viac externým aktivitám a výletom, akými boli napr. Deň Slovákov v Maďarsku v júli v Černi, festival Polkapustník a jubileum tanečného súboru Večernice v septembri, alebo koncert speváckeho zboru Ozvena, v októbri sa stretli po prvýkrát pred Dušičkami.
Na začiatku programu si zaspomínali na tých, ktorí už nie sú medzi nami a zapálili sviečku na znak úcty k zosnulým. Vedúca klubu a poslankyňa slovenskej samosprávy Gabriella Mrázová sa na každé stretnutie pripraví s materiálom zo života, kultúry, sviatkov a zvykov Šóškúťanov. Témou spomínaného popoludnia bola história stavebného dedičstva v obci a spomienka na rod Andreettiovcov, ktorý okrem iného aktívne spolupracoval na plánovaní a vytvorení štruktúry hlavnej ulice od potoka Benta až po kostol.
Po zaujímavej prednáške členovia slovenského klubu ochutnali všetky dobroty, pagáče a koláče, ktoré na podobné podujatia prinášajú. Vďaka elánu a zanietenosti Mariky Jámborovej si na každej akcii precvičia mozog slovenským „slovníkom“, teraz napríklad spomínali slovenské názvy náradí, ktoré sa používali pri oberačkách alebo zabíjačkách. Prečítali si aj vtipy z Ľudových novín a zaspievali slovenské pesničky. Na stretnutie zavítal aj nový starosta obce József Mészáros.
Rodina Andreettiovcov prišla v polovici 19. storočia z oblasti jazier v severnom Taliansku, z Laina. Neďaleké mesto Como je strediskom slávnych kamenárov a staviteľov. Do Šóškútu ich prilákali pracovné a investičné možnosti okolitých lomov a krása lokality. Károly Andreetti, podľa ktorého je pomenovaná miestna základná škola, sa narodil 22. marca 1878 v Šóśkúte. Po absolvovaní gymnázia vyštudoval architektúru a stavebné inžinierstvo na Kráľovskej technickej univerzite v Budapešti u profesora Frigyesa Schuleka. Ako 37-ročný sa stal pedagógom Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU) s podporou Pála Szinyeiho Merseho a v roku 1930 bol vymenovaný za rektora inštitúcie. Až do odchodu do dôchodku bol poslancom za okres Vál, členom hornej komory parlamentu, členom výboru verejného vzdelávania a finančnej uzávierky. Hovoril piatimi jazykmi, po slovensky, maďarsky, taliansky, nemecky a francúzsky. Vlastnil a prenajímal vápencové bane a kameňolomy v okolí rodnej dediny. Vápenec z jeho baní bol nielen stavebným materiálom slávnych verejných budov (Parlament, Maďarská akadémia vied, Opera, Citadella atď.), ale aj surovinou na diela renomovaných sochárov (sochy Baziliky Svätého Štefana, kamenné levy reťazového mosta, pomník milénia v Šóškúte). Bol mecenášom dedinskej školy, stavebný materiál na ňu dedine daroval. Podporoval nadané deti s umeleckým talentom. Zomrel 8. mája 1949 v Budapešti a je pochovaný na cintoríne Farkasréti.
(ik)
Foto: autorka